Spomienka na časy, keď sa nemohlo voľne cestovať. (Ja, v roli migranta)

Autor: Jana Fabianova | 15.3.2016 o 19:00 | Karma článku: 3,95 | Prečítané:  769x

Pisal sa rok 2000, alebo o 2 roky viac, nepamätám. Život mi priniesol do cesty situáciu, ktorou si uvedomujem, ako sa cítia tisícky ľudí v tomto okamihu, ľudia zaseknutí medzi dvoma krajinami.

Vtedy som mala vždy akési “šťastie v nešťastí” na hraniciach. Či už na ceste autobusom alebo letecky. Pamätáte sa na autobusy Eurolines? Ako nám šofér zbieral cestovné pasy na kontrolu?

Tak ja som bola vždy tá, ktorú nepustili alebo musela isť spolu s rómskymi obyvateľmi do špeciálnej vyšetrovacej jednotky. Vždy som bola stredobodom pozornosti dvoch hádajúcich sa policajtov alebo colníkov, že, kto z nich má pravdu.

Vtedy som používala tursiticke víza, to znamená, že človek mohol “ostať 3 mesiace von a 3 mesiace dnu☺. V jeden deň, sme spolu s priateľom, ktorý bol čistokrvný Belgičan, leteli z Bratislavy do Bruselu.  Neboli sme manželia, ale mali sme akúsi špeciálnu zmluvu, ktorá mi poskytovala pobyt v Belgicku. Po pristaní v Bruseli sme šli cez colnú kontrolu, odovzdali pasy. 

Prezeranie pasov trvá max. 30 sekúnd.  Ak trvá prezeranie vášho cestovného dokumentu dlhšie, buď sa pán colník zapozeral na vašu fotografiu a číta detaily “just for fun”, alebo sa mu niečo nepáči. Ak pán colník po minúte vstane a odíde s vašim dokladom preč, prestanete dýchať, farba z tvare odíde a vaše oči, ktoré prestali klipkať, vypaľujú dieru na dverách, kde colník zmizol.

Ako drevo som stala 10 minút, neschopná vnímat priatela, stojaceho vedla mna, ktorý šuškal: “To bude dobré” Colník sa vrátil. Hurá.

“Pôjdete s nami” zahlásil.

Vošli sme cez kancelárie, ktorými sme sa dostali do čakárne. “Tu počkajte” pozrel na čakáreň ,kde čakalo asi 15 ľudí všetkých farieb a vôní.

Po dvojhodinovom čakaní došiel colník-spasitel so správou “Bohužiaľ, váš pas bol zaslaný na ….. do Bruselu a budeme vás telefonicky kontaktovať, kedy si ho možte prísť vyzdvihnúť. Dovtedy počkáte v tranzitnej zóne”

Bez priateľa by som sa asi hodila do náručia najbližšie stojacej černoške.  Doba čakania na odpoveď, bola minimálne 10 hodin

Strach opadol, keď sme vošli do tranzitnej zóny, medzi civilizáciu, kde sme mali stráviť náš romanticko-čakací deň. Vyhliadli sme si najpohodlnejšie lavičky, v prípade únavy a blízky bar nám bol najlepšou podporou. Neďaleko ležiaci človek medzi lavičkami, ktorý vyzeral ako bezdomovec, sa stal naším priateľom, keď nám oznámil, že čaká na to isté čo ja. Jeho skromný príbytok obsahoval 2 lavičky, deku a ruksak, kde mal veci. Bol mladý, ako vysokoškolák a akurát ležal.

Čakal už 3 týždne !
“oh my goooooood”

“Ja tak dlho čakať nebudem, to som si istá”  kričal mi mozog a šupla do seba pohár vína. Citila som akúsi spokojnost pri spomienke, že "budem mat aspon partáka na letisku, ked ostanem.
Priateľ bol rodený flegmatik, skúsený človek, jeho sebavedomie mohol predávať na kilá. Ale keď som pozrela do jeho očí, videla som, že mu nie je všetko jedno. Asi po 10 hodinách mu konečne zazvonil telefón. Konečne!

“Pôjdete s nami! Rozlúčte sa so svojim priateľom, ten pôjde domov” posmešne zahlásil jeden z nich.

To, že som mala modré oči, blond vlasy, vyzerala ako princezná Diana a povaha Matky Terezy  nehrala žiadnu rolu. Bola som číslo. Viedli ma chodbami cez letisko, ktoré viedli k celám. Do jednej ma zatvorili. Sedela som asi hodinu. Potom ma viedli ďalej k akejsi miestnosti, za ktorými bol človiečik s malým stolom. Bol to “hotel” pre všetkých “nežiaducich. Dali mi plachtu a akési číslo. Boli tam dve izby. Pánska a dámska. Dámska obsahovala asi 20 železných poschodových posteli, ako niekedy na internáte. Bola prázdna. Pánska obsahovala to isté a k tomu ešte každá z nich mala majiteľa inej farby. Toľko zdivených chlapov pokope a jedna žena!

Ten pocit bezmocnosti, pocit, keď nad vami rozhodujú cudzí ľudia, to že si z vami môžu robiť čo chcú, neželám nikomu. Mala som možnosť zažiť, iba na chvíľočku, iba na stotinku to, čo pociťuje tisíce ľudí v tomto okamihu.

Ľahla som si na posteľ, kabelku zatlačila pod hlavu a snažila sa zaspať. Podarilo sa. Zrazu som počula strašný buchot. Blížil sa do mojej izby, k mojej posteli. Zmeravela som, zamrzla. Bola som otočená chrbtom k osobe; vedela som, že je to chlap, ktorý vošiel a nie nejaká nová žena. Stal blízko pri posteli. Zrazu som počula vodu. Nie, nebola to voda, ale jeho moč. Zmýlil si WC a práve s mojou posteľou.  Jediné, čo som si chránila, bola moja kabelka. Neviem koľko času uplynulo, ale chválabohu odišiel, bez toho, aby sa na mňa hodil. Ráno na 6 hodinu boli “hotelové raňajky”. Miestnosť stará, stôl a stoličky, kde bol čierny čaj, chlieb, marmeláda a čokoláda.

Celkom dobré, nie? To sú belgické raňajky, na sladko. Stretla som černochov, arabov, matky s deťmi. Zrazu sa za mnou niekto postavil. Ženská intuícia mi prezradila, že to bol môj nočný návštevník. Netrúfala som sa otočiť ale nakoniec sme skončili pri stole a pili čaj. Bol z Poľska a pravdepodobne “ožratý”.
Pán spasiteľ – colník ma došiel vyzdvihnúť. Zahlásil, že odletím najbližším lietadlom spať na Slovensko. “Váš pas má pilot a odovzdá vám ho, až keď budete na území Slovenska”.

Nasadla som do väzenského auta s mrežami, ktoré ma viedlo k lietadlu. Bola som špeciálny hosť, mala som prednosť, nastúpiť ako prvá ☺ Bola som rada, že mi nedali ceduľu “ neželaná”. Cítila som fakt ako väzeň. Odlet lietadla bol o hodinu neskôr. Kráčala som po schodoch do lietadla.  Slušne som pozdravila. Na slová slovenského pilota nikdy nezabudnem, citujem

”Preboha a vám sa čo stalo?? “Sadnite si, tu máte pas.  Dáte si kávu? sadla som si medzi VIP a začala rozprávať môj príbeh. Ďakujem, pán pilot.

Batožinu som dostala asi o 3 týždne neskôr. Ale došla ☺

Poučenie: Ži tak, aby si mal čo najviac príbehov. Len aby si domov došiel, k rodine – o tom to všetkom je ☺

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁRE

Van der Bellen nevyhral, to len populizmus porazil sám seba

Miloš Zeman sa tešil predčasne. Ukazuje sa, že víťazstvá radikálov či populistov nie sú ani v dnešnej dobe samozrejmosťou.

SVET

Van der Bellen bude prezidentom, Hofer priznal porážku

Je nereálne, aby nepriaznivý stav zvrátil.

KOMENTÁRE

Rakúska úľava pre demokratov, varovanie pre populistov

Väčšinu politikov a ich tímov musel nad výsledkami obliať studený pot.


Už ste čítali?